Cesta hrdinov SNP (E8) Nízke Tatry jún 2019.

Myšlienka prejsť cestu hrdinov SNP Nízkymi Tatrami v Janovi a vo mne driemala už dlhý čas. Aké by to bolo prejsť skoro 100 km trasu hrebeňom Nízkych Tatier? Nakoniec konečne padol termín na jún tohto roka. Janko ako hlavný logista rozplánoval našu cestu na 4 dni s prespaním na útulni Andrejcová, domčeku horskej služby na Čertovici a na útulni Ďurková. Plány sú však plány a tie sa niekedy musia meniť, ale o tom až neskôr. Zvolili sme cestu z východu na západ a to aj kvôli menšej náročnosti, keďže nikto z tímu ešte takú dlhú túru neabsolvoval.

Takže plán cesty a termín hrebeňovky bol stanovený. K našej myšlienke sa pridali aj Paťo, Martin, Jozef a Martin. Včas som zarezervoval ubytovanie v domčeku horskej služby na Čertovici a mohli sme vyraziť. Deň D nastal 20.júna.

Deň prvý.

  1. júna ráno 5:10 sme sa Ja, Jano, Martin, Paťo a Jozef ocitli v rýchliku smerom do Popradu. V Liptovskom Mikuláši sa k nám pridal ešte Martin. V tatranskej Štrbe sme vystúpili a peši sa vydali do obce Štrba, odkiaľ sme sa presunuli občerstvení pivkom v miestnej krčme, autobusom do Liptovskej Tepličky. Odtiaľto nás čakal štvorhodinový výstup na Kráľovu Hoľu (1946 mnm). Plní elánu sme vyrazili s časovou stratou o pol dvanástej z Liptovskej Tepličky. Cesta ubiehala veselo až po prameň Čierneho Váhu kde nás doslova prepadol lejak a pršalo až po vrchol Kráľovej Hole. No čo už. V tzv. Zimnej miestnosti vysielača sme sa prezliekli do sucha a posilnili sme sa na ďalšiu cestu ktorá nás čakala už po hrebeni na útulňu Andrejcová. Na útulňu sme dorazili medzi poslednými okolo pol ôsmej večer, takže sa nám nocľah ušiel až v podkroví medzi štyrmi Čechmi. Takže sme niečo povečerali vypili pivko, rozložili mokré veci a topánky na sušenie a uložili sa k zaslúženému odpočinku.

 

Deň druhý.

  1. júna sme sa zobudili po polo prebdenej noci do krásneho polooblačného rána. Zdalo sa, že počasie nám bude dnes priať, ale aj to bol omyl o ktorom sme ešte v tú chvíľu ani len netušili. Chatár nám spravil raňajky, pobalili sme si mokré veci, ktoré cez noc neuschli a o pol ôsmej sme vyrazili smer Čertovica. Čakalo nás takmer 30 km a 1388 výškových metrov. Hneď v úvode sme vystúpili na vrchol Veľkej Vápenice, ktorá bola zároveň najvyšším výškovým bodom dnešného dňa (1691 mnm). Cesta nám krásne ubiehala za celkom dobrého počasia až po vrchol Kolesárovej. Tu sa počasie akoby nahnevalo a už len dážď a dážď….. Zmokli sme do nitky a naše goratexové topánky už len nasávali vodu. Chodidlami pri chôdzi sme ju bez snaženia vytláčali von, ale stále jej bolo veľa. Keď sme sa blížili k útulni Ramža dážď konečne ustal. Tu sme poobúvali posledné suché ponožky a obuli premočené topánky, aby aspoň na chvíľku boli nohy v suchu. Boli, ale ozaj iba chvíľu. Na to všetko nás už opúšťali sily a naše batohy sa zdali byť ťažšie a ťažšie. Neviem či to bolo tým, že sme do nich pridávali len mokré veci, alebo to bolo únavou. Keď sme zbadali motorest na Čertovici akoby do nás vlial ešte trochu síl a po 10 a pol hodinovej túre v daždi sme konečne dorazili do vysnívaného cieľa na Čertovicu. Po sprche a večeri v domčeku horskej služby sme ľahli do postelí a ako zabití sme zaspali.

 

Epilóg.

Ráno po prebudení na Čertovici , po kontrole vecí a topánok ( ktoré mimochodom vôbec neuschli) a prezretí predpovede počasia padlo rozhodnutie trek ukončiť. Pozreli sme si autobus a aspoň tu nám prialo šťastie lebo jeden jediný išiel smerom do Liptovského Mikuláša. Na záver chcem všetkým zúčastneným poďakovať za skvelú cestu a zábavu počas náročných dvoch dní naplnených elánom a chuťou zdolať náročnú trasu . Tento typ prechodu každému odporúčam. Väčšina ľudí to zvládne, ale menej trénovaných (ako sme boli aj my) bude ešte pár dní po skončení všetko bolieť. Len nesmiete podceniť potrebu rezervovať si posteľ na Čertovici a dobre si cestu rozplánovať aby Vás nič neprekvapilo.

Text : Juraj Pánis     Foto: Juraj Pánis , Ján Vojtek